John Locke, George Berkeley a David Hume – to sú tri najvýznamnejšie vrcholy britskej empiristickej filozofie. Bol to práve JOHN LOCKE (1632 – 1704), koho možno označiť za duchovného otca novovekého empiricizmu. Podľa Locka celé poznanie vychádza zo skúsenosti a svojím programom jasnej, zrozumiteľnej a overiteľnej filozofie, ktorá kládla najväčší dôraz na uspokojivú teóriu poznania, vystupoval proti scholastickej špekulatívnej metafyzike, ale aj proti vznikajúcej karteziánskej racionalistickej línii.
Locke žil v dobe významných spoločensko-politických premien, na ktorých sa aj významne podieľal. Svojou politickou filozofiou zdôvodnil pád absolutistickej monarchie v Británii a postavil sa za náboženskú toleranciu a uplatňovanie liberálnych princípov založených na individuálnej slobode v spoločnosti.
Lockova filozofia je míľnikom v dejinách filozofického a politického myslenia. Na jeho epistemológiu a ontológiu viac či menej kriticky nadväzuje ako empiristická, tak aj racionalistická tradícia. Jeho politické liberálne názory sú zase pevným pilierom moderných západných demokracií.