Ján Kalina (1913 – 1981) vyrástol v Prešove, študoval právo v Prahe. Pracoval ako asistent réžie na Barrandove, prispieval do časopisov a do rozhlasu. Počas vojny ho pred deportáciou zachránili pracovníci bratislavského rozhlasu, kde písal pod rôznymi pseudonymami. Po vojne bol umeleckým šéfom filmovej výroby, neskôr dramaturgom Tatra revue a zakladateľom katedry dramaturgie na VŠMU. Spolupracoval s rozhlasom, televíziou a s divadlami, najmä s Novou scénou. Počas normalizácie stratil zamestnanie a mal zákaz publikovať. V politickom procese (1972) bol odsúdený na dva roky väzenia. V roku 1978 sa vysťahoval do Nemecka, kde o dva roky zomrel. Vydal celý rad kníh, z ktorých najznámejšie sú Svet kabaretu (1966) a Tisíc a jeden vtip (1969, 1991). V Nemecku publikoval zbierku politických vtipov Nichts zu lachen (1980). Po jeho smrti vyšli na Slovensku tri zväzky spomienok – Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000) a Usmievavé Slovensko (2003). Štvrtý zväzok spomienok sa pravdepodobne nenávratne stratil v archívoch ŠtB.

Väzenský život som doteraz poznal len z druhej ruky. Obraz, aký som si o ňom takto vytvoril, bol dosť protirečivý: od fešáckeho kriminálu zo Straussovho Netopiera po pankrácke temnice, kde mučili Fučíka. Vlastné skúsenosti som nemal, hoci všeobecne sa tvrdilo, že na spisovateľskú inšpiráciu to nie je na zahodenie. Lenže, ako vravievajú Nemci, „so gründlich wollte ich es eigentlich nicht wissen...“ Nezavrela ma kapitalistická prvá republika, hoci som sa za svojich študentských liet zúčastnil na nie jednej politickej akcii, za akú sa občas aj zatváralo. Nezavrel ma ani fašistický Slovenský štát, napriek tomu, že som bol v tom čase tri roky činný v ilegálnej komunistickej strane. Do basy ma nedal dokonca ani dogmatický režim päťdesiatych rokov, hoci – ako som si dodatočne uvedomil – nebolo nič ľahšie.

Musel prísť rok 1972, aby som aspoň na staré kolená vychutnal aj túto slasť.