Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém. Matuška rieši naše „zlyhania“ dané najmä konfliktom slovenský štát verzus SNP, neskôr postojmi tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili víťazstvu Nemecka, ale nedali mu svoje duše (Milo Urban, J.C. Hronský). Brilantne vystihol charakter slovenskej spoločnosti, najmä jej negatívne stránky. Čo napísal, to platí dodnes.

Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej. V Banskej Bystrici navštevoval Gymnázium Andreja Sládkoviča. Po maturite študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X. Šaldu. Ako dvadsaťročný začal publikovať. Jeho prvým kritickým vystúpením bol článok Hra na fujaru a pokrok v časopise Přítomnost. Bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Publikoval v Slovenských hlasoch a v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor. Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, za čo bol Gestapom 6 týždňov väznený. Po vojne pôsobil v Bratislave ako pracovník tlačového a propagačného odboru Povereníctva informácií, bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel 1. apríla 1975.