Autobiografické dielo, ktoré Braňo Hronec napísal s publicistkou Barborou Lauckou, je ojedinelým svedectvom doby, v ktorej po druhej svetovej vojne žila celá naša spoločnosť. Mapuje pomery na Slovensku za Železnou oponou, hovorí o svojich úspechoch v zahraničí, ale aj o prehrách doma, o situáciách, ktoré boli niekedy veselé a inokedy zas až bolestne smutné. Spomína stovky hudobníkov a priateľov, s ktorými hrával a prežil vyše päťdesiat rokov svojej profesionálnej kariéry.

Braňo Hronec (1940, Hronsek). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vyštudoval konzervatórium a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Stal sa legendou slovenskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. So svojim hudobným telesom pôsobil takmer v celej Európe. „Je veľmi ľahké a zjednodušené hodnotiť čas, ktorý sme žili z dnešného pohľadu ‚hrdinov‘, ktorých nik nikdy nenútil robiť ideové kompromisy. Nerozmýšľal som nad tým, že by som opustil republiku, pretože som bol vždy doma na Slovensku rád. V žiadnom prípade ale neodsudzujem tých, ktorí odišli. Mali na to právo. Ja som sa však rozhodol zostať. A preto akceptovať aj to, čo bolo neraz prihlúple, nelogické, komické, alebo dokonca trápne. Taká však bola naša vtedajšia realita života, ktorý museli žiť milióny našich ľudí. Z toho môjho som sa usiloval vytĺcť za vtedajších podmienok to najlepšie, čo sa dalo.“