Ako prežíval František Hečko svoje súkromie, rodinný život, ktorého súčasťou boli aj vzťahy so spisovateľmi, no predovšetkým písanie, keď musel brať do úvahy názory priateľov i oponentov? Prečo vystúpil zo Zväzu slovenských spisovateľov? Prečo po večeroch nadával na spisovateľov, ktorí dnes tvoria základ slovenskej literatúry – niektorí z nich sa pokladajú za disidentov, iní sa ku svojim politickým omylom priznali... Slovenský štát, druhá svetová vojna, päťdesiate roky, choroby detí, manželkino ochorenie, to všetko sa pred nami odohráva vo forme úprimných denníkových záznamov, pri ktorých sa František Hečko striedal so svojou manželkou, spisovateľkou Máriou Jančovou. Najzaujímavejšie Hečkove texty sa nám dostávajú do rúk vďaka dcére Magdaléne Hajnošovej, ktorá ich poskytla na vydanie aj s rizikom, že sa nimi niektorým ľuďom nezavďačí.

František Hečko (1905 – 1960) pracoval na veľkostatku a na Ústrednom družstve v Bratislave, neskôr bol redaktorom viacerých novín a časopisov, po skončení druhej svetovej vojny redaktorom v Matici slovenskej. Pôsobil vo Zväze slovenských spisovateľov a v rokoch 1954 – 1956 bol jeho predsedom. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Jeho najvýznamnejším literárnym dielom je generačný román Červené víno. Románom Drevená dedina sa zaradil k popredným predstaviteľom socialistického realizmu.