Spomienky na život v Prešporku v prvej polovici 19. storočia sú vrúcnym a láskyplným vyznaním mestu, ktorému autor podľa vlastných slov celý život vďačil za svoj zmysel pre krásu. Na základe svojich spomienok, listov a denníkových zápiskov rodičov opisuje každodenný život v Prešporku v rokoch, ktoré predchádzali revolučným udalostiam marca 1848. Vďaka kontaktom svojho otca – významného portrétneho maliara, prichádzal von Leinburg do kontaktu s uhorskou šľachtou, cirkevnými predstaviteľmi, umelcami, intelektuálmi či poslancami snemu, ktorý v meste zasadal až do roku 1848. Opisuje však aj svoje dojmy z kontaktov s mestskou chudobou, život na prešporských perifériách a v okolitých dedinách, zvyklosti v meštianskych či viecharskych rodinách, významné aj drobné udalosti v živote mesta. Dramatický politický, národnostný, kultúrny, technický a umelecký vývoj tých rokov je samozrejmou kulisou dní, ktorých spoločenský význam pochopil až v dospelosti, ktorý v ňom ale navždy zanechal hrdosť na svoj uhorský pôvod a pýchu na svoje starobylé a legendami opradené mesto. Raj jeho detstva je Prešporok, do ktorého prichádza železnica, koncertuje v ňom Richard Strauss a Franz Liszt, na Uhorskom sneme reční Ľudovít Štúr a Lajos Kossuth, v petržalských nivách sa rozprestierajú lúky a háje, v Dóme sv. Martina naposledy korunujú uhorských kráľov, vo svetovej premiére odznie Beethovenova Missa Solemnis, v divadle Aréna hosťujú viedenské súbory a rakúske časopisy opisujú Prešporok ako „najkrajší chrám múzy Tálie“.

Gottfried von Leinburg (1825 – 1893). Prešporský rodák, nemecký prekladateľ, spisovateľ a básnik. Preslávil sa najmä prekladmi severskej literatúry a poézie do nemčiny. Bol najmladším dieťaťom významného prešporského portrétistu Ferdinanda v. Lütgendorff-Leinburga, autora portrétov významných osobností Rakúsko – Uhorska prvej polovice 19. storočia a jedného z najvýznamnejších dobových umelcov. Gottfried von Leinburg prežil v Prešporku prvých šestnásť rokov svojho života, potom s rodičmi odišiel do Nemecka. Študoval v Prešporku, Bonne, Würzburgu a Mníchove. Usadil sa vo Viedni, kde prežil väčšinu tvorivého života. V rokoch 1865 sa na päť rokov vrátil do svojho rodného mesta, kde začal písať autobiografické spomienky na detstvo a ranú mladosť v uhorskom Prešporku s názvom Raj môjho detstva. Nikdy sa nevzdal uhorského občianstva a za svoju vlasť vždy považoval Uhorsko. V liste matke a vo svojej autobiografii píše: Ten, komu sa raz rozozvučala nádherná melódia vlasti, toho navždy prenikne skľučujúca clivota po domove a tejto túžby sa nikdy nezbaví. Zomrel v roku 1893 v Döblingu pri Viedni. Hrdí Prešporčania pomenovali po svojom slávnom rodákovi jednu z mestských ulíc.