DAVID HUME (1711 – 1776) je nepochybne najvplyvnejším filozofom tradície britského empirizmu, ktorá pred metafyzickými špekuláciami uprednostňovala pozorovanie a indukciu. Medzi Humovým životom a obsahom jeho myšlienok je pozoruhodná zhoda. Na svoju dobu mal radikálne názory a tvrdo bojoval, aby ich mohol prezentovať vzdelanému publiku, hoci bol nútený vystriedať viacero zamestnaní a často cestoval: bol tútorom, tajomníkom, knihovníkom, diplomatom, vládnym úradníkom. Napriek tomu, že jeho najlepšie dielo Traktát o ľudskej prirodzenosti, ktoré napísal ako 23-ročný, zostalo nepovšimnuté a kvôli názorom mu odopreli miesto na univerzite, celý život tvoril, a to nielen vo filozofii (je tiež autorom významných 6-zväzkových Dejín Anglicka). Huma zaujímalo empirické, objektívne a racionálne zdôvodnené skúmanie, aplikované na tri základné aspekty ľudskej prirodzenosti – rozum, vášne a mravnosť. Vo svojich názoroch na morálku zdôrazňoval sympatiu, „cit ľudskosti“. Humova filozofia je celostnou filozofiou mysle. Jeho cieľom bolo pomocou čo najmenšieho počtu princípov určiť, čo môžu morálne bytosti, ktoré konajú a sú subjektmi morálnych úsudkov, vedieť a ako môžu konať. Humovo filozofické dielo, pozoruhodne bohaté na myšlienky, na dlhý čas a hlboko ovplyvnilo myslenie v oblasti epistemológie, etiky a náboženstva. Svoju príťažlivosť a inšpiratívnosť nestratilo dodnes.